Moje ruky

Výber z mojej tvorby

- Verím
- Karteziánsky zločin
- Hviezda
- Priestor medzi hviezdami

Ja verím, stále verím,
že sa stane zázrak,
že pocítim Tvoje pery
a budem sa v nich strácať.
Keď zavriem oči a zbadám
svet, ktorý mi chýba,
viem, že to, prečo ho hľadám,
nie je Tvoja chyba.

Ja viem, že nemôžem si kúpiť
Tvoj smiech, Tvoj cit, lásku.
Ja viem, nemôžem Ťa nútiť
nosiť na srdci masku.

Nie som si istý,
prečo stále váhaš
a Tvojim nežným mlčaním
nádej mi ešte dávaš.
Dúfam, že raz príde deň,
keď vyslovíš tie slová,
ktoré splnia môj sen
a ja narodím sa znova.

Ty však stále mlčíš
a ja bezcieľne blúdim.
Dúfam, že raz pochopíš,
že naozaj Ťa ľúbim.

[Späť]

Sedela kukučka na buku,
pozerala sa na lúku,
sedela, ticho spievala,
lebo už na pivo nemala.

Pri nej bol ktosi stúlený,
bol to pes Rexo zhúlený.
Zrazu sa Rexo obrátil
a svoju večeru vyvrátil.

Potom si poškrabal vajíčka
a prišla kobyla Anička,
priniesla so sebou destilát,
začala nešťastie zapíjať.

A zrazu policajt ožratý,
zhúlený, zosratý, zošťatý,
pýtal si "občanské průkazy",
myslel si, že im to zarazí.

Kukučka plesla krídlami
nad Rexovými tykami,
kobyla v beh sa pustila,
vyhla sa otázkam debila.

Rexo sa rozbehnúť nestihol,
kopancu fízla sa nevyhol.
Keď padla fízlova otázka,
dvihla sa Rexovi botaska,
fízel však svoj kolt namieril
a Rexa - alkáča zastrelil.

Krv popri buku preteká,
fízel po záchranku uteká,
podplatí rýchlo svedkov činu,
aby zmyl zo seba všetku vinu.

Lúka je tichá, lúka je pustá.
pri buku krv je čoraz viac hustá.
Diagnózu už každý vie,
Rexo už "tri pivá" nepovie.

Zaľahol smútok na celý kraj,
nešťastným mesiacom stal sa máj.
Nikto už okenu nechcel piť,
každý chcel zdravý byť, každý chcel žiť.

V podniku pod bukom prázdne sú stoly,
Rexiho náhla smrť každého bolí.
Kukučka s kobylou nechcú už žiť,
lebo už nemajú pivo s kým piť.

Policajt zakončil moju malú story,
keď mŕtvemu Rexovi povedal "sorry".

[Späť]

Keď slnka stratí sa posledný lúč,
dostávam vždy tú zvláštnu chuť,
ísť von na trávu ľahnúť si
a celú noc pozerať na hviezdy.
Jedna je veľká, druhá maličká,
tak ako každá moja básnička,
no len tá jedna úsmev mi rozžiari,
keď sa na mňa milo zatvári.

Si tá najkrajšia z hviezd,
ktorú chcem z tej oblohy zniesť,
Ty si najkrajšia z hviezd, ty jediná,
čo pre mňa niečo znamenáš.
Chcem, aby si padla, no nie na zem,
padni mi do dlaní, nech ťa hladiť smiem,
neboj sa skočiť, ja zmiernim tvoj pád,
pretože len teba mám skutočne rád.

Noc sa končí a tvoj jas stráca sa,
keď slnko kruté opäť vracia sa,
ja ruky dvíham, na chvíľu zdržať ťa chcem,
aj keď viem, že zas sám ostanem.
Ostane mi len krásna spomienka,
kúsok z tvojho plamienka.
Teraz tu ležím v tráve iba sám
a myslím na to, ako rád ťa mám.

[Späť]

Len tak sedím v diskoklube,
žmolím trošku piva v hube,
rozmýšľam, či zdá sa mi
ten priestor medzi hviezdami.

Hviezdy žiaria na nebi,
kvákajú si na žaby,
premýšľajú o chlebe,
nič iné ich ne*ebe.

Len priestor medzi hviezdami je pre mňa ten pravý,
len priestor medzi hviezdami náladu mi spraví,
len priestor medzi hviezdami má ten správny tvar,
pre priestor medzi hviezdami žijem a umieram.

Nikto ale nevidí
to, čo im len ja závidím,
to, čo v noci spať nedá mi,
ten priestor medzi hviezdami.

Aj keď hviezda zhasne dnes
a navždy stratí svoj jas,
ten priestor medzi hviezdami
tu bude zajtra zas.

[Späť]